Anjel a diabol v nás: predvianočné zamyslenie

Kto je kto: Anjel a Diabol  

„Čokoľvek bolo nevysvetliteľné, bolo tým pádom aj zlé... Základný rozdiel medzi bojovníkom a obyčajným človekom spočíva v tom, že bojovník berie všetko ako výzvu, kým obyčajný človek to isté berie ako prekliatie...“ Carlos Castaneda, Kolo času

Štedrovečerní hostia

Temná obloha má neprirodzenú, fialkovú farbu, akú môže mať trebárs pri nočnom požiari. Farbu neba si takmer nikto v túto noc nevšimne. Skoro všetci sú totiž výnimočne zhromaždení vo svojich domovoch. Spievajú koledy, kŕmia sa vyberanými jedlami, vybaľujú darčeky, zapaľujú prskavky, sledujú v televízii dookola opakované rozprávky.

Jednou z prázdnych zasnežených ulíc sa k vám blíži dvojica zvláštnych bytostí, nadmieru sa od seba líšiacich. Zdá sa, akoby to boli jediní chodci v šírošírom kraji.

Jeden  nich  napriek svojej zvláštnej, nevysvetliteľnej príťažlivosti vyzerá ako napoly človek, napoly démon. Rohaté stvorenie s kovovým krúžkom v nose. Uši má mierne zašpicatené, oči trochu šikmé, čierne obočie veľmi výrazné, nos dlhý a nápadný, vlasy spletené do smolne čierneho chvosta. To, čo nevidieť pod hrubou látkou čudnej uniformy, sú zložené tmavé krídla bez schopnosti lietať.

Vedľa neho kráča biele zjavenie v rúchu akoby z hmly a mesačného svitu. Snehový šat je posypaný drobnými úlomkami svietivých hviezdičiek. Zlaté kučery siahajú takmer po pás. Pridržuje ich blyšťavá čelenka zdobená vpredu obrovským drahokamom. Na nohách trblietavé sandále. Nezdá sa však, že by napriek hlbokým závejom trpel ich vlastník - mimochodom bez akýchkoľvek pohlavných znakov – chladom a mrazom. Tvár je taká oslnivá, že by bolo vlastne veľmi ťažké ju popísať. Na perách pohráva láskavý úsmev.

Pristupujú k vášmu domu a zaklopú. Komu z nich otvoríte? Je predsa Štedrý večer a vtedy by sme nemali nikoho odohnať odo dverí. Koho z nich pustíte dovnútra? Oboch? Či ani jedného?  Zľaknete sa vlastného tieňa s rožkami, všetkých svojich negatívnych vlastností? Zabuchnete v úľaku dvere pred nosom Kniežaťa pekiel, z ktorého máte panický strach, lebo nie ste si istí, či ste nevykonali až toľko toho, čo by mohlo byť priepustkou práve do jeho ohnivej ríše? Alebo ste si toho pomysleli o druhých dosť na zatratenie? Či ste vyslovili dosť skrivodlivého na to, aby ste stratili šancu na výhru v konkurze na umiestnenie u svätého Petra? Odmietnete teda pohľad do zrkadla tmavých zákutí  svojej duše? Alebo sa skôr preľaknete skutočného Anjela? Doma máte v regáloch, na poličkách a konároch vianočného stromu tých roztomilých, gýčových, bacuľatých, okrídlených. Ale tento je až príliš žiarivý. Príliš nevinný. Príliš bezchybný. Čo keby mohol vo vás vyvolať zopár nepríjemných výčitiek svedomia a pocitov viny svojou neuveriteľnou čistotou, bezpodmienečnou láskou a prijatím?  A to práve v predvečer noci, v ktorej sa vám ani za máčny máčik nechce zaoberať takými vážnymi témami, akými je svetlo a tma, dobro a zlo, Diabol a Anjel. Pretože práve o nich ide... 

Biela a čierna, čierna a biela, čiernobiela, bieločierna?

V jednej  starej bábkovej hre je archetyp svetla a tmy vyjadrený s veľkou pálčivosťou. Anjel a Diabol sa naťahujú o doktora Fausta. Jeden ho ťahá po javisku na jednu stranu, druhý na opačnú. V tomto dojemne prostom ľudovom podobenstve je vyjadrená podstata života: o každý ľudský príbeh, o každý ľudský osud, o každú našu stupaj i o kdejakú dnes tak vzácnu sekundu - sa preťahujú svetlo a tma...

Už sme si nejako veľmi zvykli na vlastnú existenciu v podobe večného potácania medzi mantinelmi nazývanými bielou a čiernou. I mnohými ďalšími zdanlivými protipólmi nášho zorného poľa. Ešte aj naše vnútro je nezriedka rozorvané dvomi časťami nás samých: tou zdanlivo pozitívnou a tou zdanlivo negatívnou.

Hra svetla a tieňa

Zahrajte si malú hru. Hru, ktorá môže skončiť tým, že nakoniec otvoríte oči dokorán a uvidíte, že čierna farba zbelela, že dobro v sebe nesie aspekty zla a že Anjel a Diabol splynuli. Namiesto dvoch vianočných hostí zostane jeden. Zažitá pravda zmizne a pravý zmysel Vianoc sa naplní.

Tak už neváhajte. Vpustite tých dvoch. Uvidíme, čo sa z tejto jednoduchej hry naučíte. Veď čas vianočný by koniec koncov mal byť okrem iného aj časom hier, či nie?

Pravidlá? Žiadne. Zatvorte oči a nechajte tých dvoch, každého z jednej strany, aby vám šeptali do ucha svoje posolstvá. Keď skončia, rozhodnite sa, ku ktorému vás to viac ťahá. Alebo ktorého sa menej obávate uviesť do svojho príbytku i do svojho vnútra, do svojho srdca. Koniec koncov, ani len rozhodovať sa  nemusíte. Stačí, ak sa zamyslíte. A pohostíte ich oboch. S výslužkou zájdu vari i k susedom…

Pustíme sa do toho!

Diabol v nás nám našepkáva, že by sme mali:

-        kupovať svojim blízkych nákladné darčeky a zabíjať ich zháňaním drahocenný čas, ktorý by sme mohli - a veru aj mali -                        venovať radšej im pri nejakej jednoduchej činnosti alebo zábave

-        premrhať ďalšie vzácne chvíle voľného času horlivým a horúčkovitým upratovaním namiesto radostnými aktivitami v kruhu             priateľov, známych, príbuzných

-        pomáhať druhým, aj keď nás o to vôbec nežiadajú

-        preberať za druhých ich povinnosti a zodpovednosť, len aby sme zvýšili svoju vlastnú dôležitosť a nenahraditeľnosť

-        vykonávať viac práce, než nám pôvodne bolo pridelené alebo je v tej či ktorej chvíli naozaj nutné

-        hrdiť sa v tejto súvislosti svojou obetavosťou

-        vydierať tou istou obetavosťou svoje okolie a predhadzovať im ju v pre nás najvhodnejšej, pre nich najnevhodnejšej chvíli

-        byť vzťahovační a nechať sa zraňovať tým, čo urobia, pomyslia si a povedia ľudia v našom okolí

-        klamať zo strachu, aby niekto náhodou nezistil, že sme nedokonalí

-        silou mocou meniť nie seba, ale tých druhých, lebo sa nám takí akí sú, vôbec nepáčia

-        uveriť tomu, že ak sme o niečom presvedčení, je to určite pravda

-        prejaviť ochotu dokonca zničiť svoje vzťahy len preto, aby sme uhájili vlastné stanovisko

-        považovať všetko, čo je neznáme a odlišné za zlé a odsúdeniahodné

-        lipnúť na dôležitosti vlastnej osoby

-        prejavovať čo najvyšší stupeň sebectva a predpokladať, že všetko sa točí len okolo nás

Diabol v nás nám našepkáva, že by sme nemali:

-        robiť nič pre realizáciu svojich skvelých nápadov - a ak niečo pre ne učiníme, tak len kvôli odmene a nie výsledku

-        vziať odvahu a povedať, čo by sme naozaj chceli

-        uznať právo druhých nám vyhovieť, či nás odmietnuť a zároveň nás tiež o niečo požiadať

-        rešpektovať právo seba samých o niečo požiadať a súčasne vyhovieť či odmietnuť žiadosti tých druhých

-        mať radi samých seba, pretože len tak potom dokážeme aj iným prejaviť skutočnú lásku a podnietiť v nich podobné reakcie

-        mať odvahu odmietať mienku, obviňovanie, odsúdenie, posmech a pokusy o zneužívanie zo strany druhých

-        vychádzať z toho, že ostatní chápu život inak ako my, uvažujú inak, cítia niečo iné, robia iné chyby a majú odlišné názory

-        uveriť tomu, že všetok smútok a dráma, ktoré sme doteraz prežili, pramenia v našich domnienkach, presvedčeniach a v tom, že            berieme všetko osobne

-        prijať fakt, že máme právo byť sami sebou a vziať život do vlastných rúk napriek všetkým okolnostiam

-        sami posudzovať, čo je pre nás správne a čo nie

-        samostatne si stanoviť vlastný cieľ a učiniť prvý krok k jeho uskutočneniu

-        postaviť svoje potreby na prvé miesto

-        byť pokojní aj keď nepoznáme odpovede na všetky otázky

-        pripustiť, že sme úžasní a jedineční

-        skočiť niekedy rovnými nohami do niečoho a dokonca si to užiť

-        radovať sa z každej maličkosti i zo života samotného

-        kráčať v rytme svojho srdca

Anjel v nás nám našepkáva, že by sme mali:

-        dokázať požiadať o pomoc, nakoľko prijímanie je často väčším aktom veľkorysosti ako dávanie

-        všetko robiť čo najlepšie, ale v žiadnom prípade sa pritom neprepínať

-        zastaviť sa, odpočinúť si a dopriať si trochu leňošenia bez výčitiek svedomia

-        brať vážne svoju nechuť a niekedy radšej neurobiť nič, lebo je to v tej chvíli to najlepšie, čo môžeme učiniť

-        konať len vtedy, keď z toho máme radosť a potešenie, alebo ak naša námaha, naše skutky, práca, povolanie nemajú na nás žiaden          negatívny dopad

-       vnímať, prijímať a milovať tých druhých so všetkým, čo k nim patrí

-        zostať imúnni voči peklu jedovatých rečí

-       vážiť si to, čím sme

-       mať úctu k svojmu telu i obecne k svojim schopnostiam

-       priznať si svoju silu

-       zdokonaľovať sa v láskavej starostlivosti o seba samých

-       hovoriť len to, čo si skutočne myslíme a zároveň používať slová výlučne v mene lásky a pravdy

-       pochopiť, že sme sa narodili s nepopierateľným právom na šťastie, lásku a hojnosť

-       prestať visieť na minulosti, nechať odísť všetko staré a dať priestor novému  

-       bez váhania a pochybností ísť za svojimi snami, túžbami a cieľmi

-       naplno prežívať prítomný okamžik a vychutnávať sen, ktorý sa odohráva práve teraz a tu

-       rozhodovať sa sami za seba a uplatňovať právo slobodnej voľby

-       využívať svoje právo meniť svoje rozhodnutia

-       uvedomiť si svoje základné priority

-       naučiť sa hovoriť „nie“

-       stanoviť si hranice a chrániť svoje intímne teritórium, svoj drahocenný čas a energiu

-       vzdať sa potreby mať nad všetkým kontrolu

-       zbaviť sa pocitu viny

-       byť ochotní zrieknuť sa dobrého a počkať si na skvelé

 Anjel v nás nám našepkáva, že by sme nemali:

-        zabúdať, že to najcennejšie na Zemi je láska

-        chcieť a musieť, ale  môcť a smieť

-        nechať sa odradiť ničím a nikým - ani odsúdením, posmechom či nepochopením - od nových, nezvyklých a pokrokových ciest  vo           svojom živote

-        odmietať akékoľvek prekvapenia a nekonvenčné riešenia

-        ustupovať skostnatenosti, spiatočníctvu, konzervativizmu

-        vydierať svojich blízkych i vzdialených mlčaním, vydávaným demagogicky za „zlato“

-        a zahlcovať ich naopak kaskádami prázdnych slov

-        hrešiť slovom, ba ani myšlienkou

-        haniť sami seba alebo druhých

-        robiť čokoľvek len preto, aby sme sa zapáčili iným ľuďom, Bohu alebo niekomu či dačomu inému

-        vytvárať domnienky a predpoklady, lebo získajú nakoniec nad nami i naším životom moc

-        stále žiadať o súhlas o niekoho iného

-        báť sa snívať a začínať odznovu

Výsledok vianočného anjelského a diabolského testu

Žiaden nie je. Každý má ten svoj vlastný...

Takže ako? Koho sladké či varujúce slová vás zaujali viac? Kto vás väčšmi motivoval? Koho sa menej obávate? Kto sa vám javí ako hosť do domu prijateľnejší? Komu sa ľahšie verilo? Ale veď predsa Anjel a Diabol sú dialektickou jednotou. Existenciou takzvaného Diabla je podmienená existencia anjelov, bytostí z vesmírnych sfér. Až po vymetení Diabla môže na jeho uvoľnený trón nastúpiť nadpozemský Anjel. Nakoniec, aj Diabol bol původne Anjelom, Zorničkou, Svetlonošom. Ak túžime v sebe objaviť anjelsku, krištáľovo jasnú bytosť, nevyhneme sa poznaniu svojej „hriešnej“ prirodzenosti, svojho Diabla v nás. Tá sa ale prejaví až potom, čo sa začneme domnievať, že sme povinní stať sa dokonalými, nepoškvrnenými, milosrdnými. Jednoducho anjelmi chodiacimi po povrchu zemegule. Lenže s totálnym vyhnaním „diabla z tela“ väčšinou zmiznú aj všetci anjeli. Rovnako ako zničením tmy už nie sme schopní uvedomiť si hodnotu svetla. Nezabudnime preto, že sme ľudia, nie anjeli. Hoci sa na druhej strane môžeme naučiť žiť a správať ako anjeli. Pozemskí anjeli konajúci v prospech svoj i svojho okolia.

K aspektom Diabla okrem vysokej inteligencie patrí aj tvorivosť a plodnosť. Ak v sebe potlačíme svojho Diabla, potlačíme aj svoju prirodzenú kreatívnosť, konštruktívnosť, činorodosť, produktívnosť a - hravosť. Nepotlačiť v sebe svojho „čertíka s rožkami“ však neznamená živiť ho v sebe, dávať mu neobmedzený priestor alebo sa ním nechať ovládnuť. Dôležité je naopak prijať jeho existenciu. Transformovať jeho „živočíšnu“ energiu na energiu ľudskú. Prirodzene, nielen „Diabol v nás“ nám chystá  pasce a snaží sa nás ulapiť do nástrah popierania. Existuje ale mnoho príkladov, ako nás môže múdry osud podrobovať skúškam práve v spojitosti s prekonaním vlastných tienistých stránok predstavovaných v našich nedokonalých mysliach „Diablom“. Našli ste niektoré z vlastných pokušení v našej malej hre?

Diabol evokuje predstavu studne ako fatamorgány v púšti. Anjela môžeme chápať ako mystickú „studňu mladosti“ a znovuzrodenia. Z ktorej sa teda napijete namiesto vianočného punču? A nieže sa pritom váš vnútorný Anjel poharká s vašim vnútorným Diablom. Hádať  sa predsa v tichú noc akosi nehodí, tobôž nie sám so sebou...

 

Judita Peschlová, prvý praktikujúci certifikovaný terapeut anjelskej terapie v ČR i v SR

Už ste čítali moju najnovšiu knihu z vydaveteľstva Meduňka "Archandělé v mých dlaních"? Objednávky na www.mojemedunka.cz