Indigové? Krištáľové? Smaragdové? Hviezdne? Dúhové? Nespratné? Celkom obyčajné?
O čo ide? No predsa o deti...
Hovorí vám niečo teória morfogenetických polí? Alebo zrkadlových neurónov? Kolektívneho nevedomia? Evolúcie? Príliš vedecké a komplikované? A ako to súvisí s deťmi? Poďme sa na to spolu pozrieť...
Krátko o teórii indigových detí
Výraz indigové deti pochádza z pera parapsychologičky a média Nancy Ann Tappeovej, ktorá v roku 1982 vydala knihu Understanding Your Life Through Color. Píše v nej o fenoméne „nových detí“, ktoré sa podľa nej začali rodiť v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia a líšia sa od ostatných ľudí aurou (akýmsi energetickým poľom) indigovej farby. Sú dokonalejšími bytosťami ako ich rodičia, ktorí sa im často prispôsobujú namiesto toho, aby ich vychovávali a formovali. Charakteristika indigových detí pôsobí na prvý pohľad pomerne špecificky. Podľa hypotézy nielen N. N. Tappeovej, lež i novších autorov sa odlišujú od predchádzajúcich generácií detí. Zoznam niektorých ich vlastností opakovane popisovaný v mnohých publikáciách:
- prichádzajú na svet s pocitom urodzenosti a aj sa tak často chovajú
- nechápu, prečo ostatní nie vždy prijímajú ich vlastné presvedčenie, že byť tu na zemi si „zaslúžili“
- sú veľmi zvedavé, kladú nezvyčajné množstvo otázok, pričom očakávajú vyčerpávajúce a nekonvenčné odpovede
- mávajú problémy s prijatím a uznaním autorít, najmä absolútnych, lebo neposkytujú ani vysvetlenia ani možnosť voľby
- ťažko sa podriaďujú rôznym príkazom, pravidlám, prekonaným poučkám, ideálom či ideológiám, dogmám a slepým presvedčeniam
- je im úplne cudzia „stádovitosť“, nie je ľahké ich zmanipulovať
- sú samostatné v rozhodovaní a v myslení, nezávislé na názoroch a konaní ostatných
- milujú originalitu, neznášajú fádnosť, nudnosť, jednotvárnosť, zaužívané klišé a priemernosť
- niektoré veci, ktoré nie sú v súlade s ich presvedčeniami, alebo sú v rozpore s ich predstavou o tom, čo sa robiť má a čo nie, nevykonajú za žiadnu cenu, ani pod hrozbou trestu či sľubom odmeny
- dogmatické systémy a postupy, prosté kreatívneho myslenia, v nich vyvolávajú pocit frustrácie alebo odporu
- nevyhovuje im súčasný systém, v ktorom žijeme a niektoré z nich sa voči nemu búria sebe vlastným spôsobom
- hľadajú a nezriedka aj nachádzajú nové cesty, techniky a postupy, či už v škole alebo doma, čím môžu vyvolávať najmä v konzervatívnejších jedincoch nevôľu, nevraživosť, zlosť, averziu a nepriateľstvo
- v neprijímajúcom, odmietavom alebo nesúhlasiacom prostredí sa uzavierajú do seba, cítia sa nepochopené, občas sa dokonca môžu chovať asociálne
- tradičné školské prostredie je pre ne zväčša spoločensky náročné, konfliktné a psychicky namáhavé
- v škole často neprospievajú napriek obvykle zvýšenému IQ
- mnohé z nich majú umelecký talent
- metódy výchovy „cukor a bič“ na ne nezaberajú, na vyhrážky nereagujú, vyvolávanie pocitov viny pre niečo čo vykonali, či naopak nevykonali, nemá žiaden účinok
- nerozpakujú sa vyjadriť svoje skutočné potreby
- sú citlivé na mnohé druhy potravín, predovšetkým chemicky upravované, polotovary, fast foody a podobne.
- sú obdarené vysokou mierou empatie, neraz i paranormálnymi schopnosťami, telepatiou, prepojením na myšlienky ostatných ľudí a pod.
Že vám súpis týchto vlastností pripomína temer všetky deti, ktoré poznáte? Zástancovia hnutia New Age vám vysvetlia, že je to zapríčinené dnes už podstatne častejším výskytom „zvláštnych“ detí. Podaktoré zdroje uvádzajú až 97% z celkovej populácie dnes sa rodiacich ratolestí, čo už je však v značnom rozpore s označením „výnimočné“. Navyše sa určité atribúty tohto zoznamu týkajú už ďalších, vyšších, rozvinutejších stupňov skupín odlišných detí, teda krištáľových, perleťových, smaragdových, diamantových, zlatých, hviezdnych, dúhových atď., prichádzajúcich na svet po prvej indigovej vlne.
Vsuvka: Morfogenetické polia, zrdkadlové neuróny a evolúcia
Veľmi laicky povedané sú morfogenetické polia poľami nefyzikálnej povahy s vlastnou pamäťou a vývojom, ktoré majú vplyv na fyzické celky v tomto poli. Každý druh podlieha svojmu „poľu“ a prijíma z neho informácie, pričom sám svojou aktivitou prispieva k formovaniu či skôr reformovaniu toho istého poľa. Noví a ďalší a ďalší členovia určitého morfogenetického poľa samozrejme prijímajú nielen pôvodné, lež i „pridané“ informačné celky. Upf, asi som vás trochu zmiatol! Ešte jednoduchšie: to čo vedeli všetci vaši predkovia, viete aj vy, len si toho nie ste vždy vedomí. Časom pridávate do morfogenetického poľa ľudstva sťa do nejakej obrovskej databázy prastarého pôvodu svoje vlastné skúsenosti, poznatky, chovanie a vzťahy, čím ste zároveň jeho spolutvorcami. Vaši potomkovia tým pádom získavajú nielen „informačné dedičstvo“ predchádzajúcich generácií, ale aj váš podiel na bohatstve obsahu morfogenetického poľa vášho rodu i celého ľudstva (všimnite si dnešné malé deti: niektoré síce ešte nevedia poriadne hovoriť, ale hravo zvládajú ovládanie technických prístrojov, o akých sa generácii ich prastarých rodičov skutočne ani nesnívalo v podstate bez toho, aby ste ich to museli učiť).
Tu sa definícia morfogenetického poľa približuje k teórii kolektívneho nevedomia podľa Carla Gustava Junga. Ten rozlišuje kolektívne a individuálne nevedomie, ktoré je jeho súčasťou (čo sa veľmi podobá na morfogenetické pole, skladajúce sa z dielikov poľa každého jeho člena od samotných počiatkov jeho vzniku). Kolektívne nevedomie, akýsi spoločný základ spojujúci jedinca s jeho druhom i celým vesmírom, pripodobil Jung nesmiernemu duchovnému dedičstvu vývoja ľudského druhu.
Zrkadlové neuróny v mozgu (boli súčasťou pokusov vysvetliť autizmus, ktorému znaky indigových a im podobných detí nie sú až tak vzdialené) zasa spôsobujú, že si osvojujeme vedomosti a „programy“ pozorovaním - často blízkych osôb - a potom ich realizujeme. Tieto neuróny sa aktivujú aj pri čírom počutí alebo hovorení o nejakom druhu konania.
A čo teraz s tým všetkým?
Nuž, každá nasledujúca generácia „konzumuje“ väčší a väčší „kotol informačnej polievky“, a preto to môže vyzerať, akoby sa rodili každou generáciou múdrejšie deti. Ono skutočne rodia, ak budeme pod múdrosťou chápať širší záber informovanosti a stále odlišnejšie, pestrejšie chovanie. Lenže... Nedochádza len k prevzatiu údajov, ale aj pocitov, zážitkov a emočných stôp. Takže napríklad neurotizujúce, prípadne až traumatizujúce zážitky nezostávajú na psychickej rovine len zjavným obsahom života generácie, ktorá ich zažila. Zapisujú sa do „informačných polí“ dedených nasledujúcimi generáciami, ktoré sa môžu začať tým pádom akoby nepochopiteľne chovať tiež neuroticky a vzhľadom k stávajúcim okolnostiam až podivne. Čo sa týka aspektu zrkadlových polí, uvedomme si, akému prívalu vnemov, informácií, dát a podnetov je dieťa vystavené dokonca už v prenatálnom období, a to nielen cez knihy, televíziu, rozhlas, internet.
Významne som to celé kvôli lepšiemu pochopeniu zjednodušil, ale vynechal som zatiaľ ešte jeden dôležitý faktor. Tým je evolúcia, čo ako spochybňovaná. Nám teraz len poslúži bez ohľadu na to, či ju vyznávame ako cestu vývoja života na zemi alebo nie, na jedno z mnohých možných vysvetlení fenoménu tzv. indigových detí. Keby sme zostali pri predchádzajúcich hypotézach, nestačilo by to na vysvetlenie pokroku a náskoku týchto detí oproti ich rodičom a prarodičom. Evolúciu nemožno zastaviť a my jej podliehame rovnako, ako všetko ostatné na Zemi. Vyvíjame sa a meníme, prispôsobujúc sa meniacim podmienkam (prečo by sme mali byť len vyšší a žiť dlhšie ako naši predchodcovia, a nie aj uvedomelejší?)
Indigové a ostatné „iné“ deti
Ak teda vezmeme do úvahy vyššie uvedené teórie morfogenetického poľa, kolektívneho nevedomia a zrkadlových neuróv a pridáme k nim evolučný proces vývoja, ktorý je nezastaviteľný, nech už sa vydá akýmkoľvek smerom, mohli by sme skonštatovať, že rodenie sa stále odlišnejších, „iných“, múdrejších detí je v podstate nevyhnutné. Dobrou správou je, že sa z toho aspoň teoreticky dá vydedukovať stupňujúci sa vývoj ľudstva. Na druhej strane by sme sa tým museli vzdať krásne znejúcich teórií o deťoch z iných dimenzií, svetov či planét a priznať si, že sú to naše celkom obyčajné, normálne, bežné a milované deti, ktoré sa úplne prirodzene vyvíjajú v evolučnej špirále. Hoci trochu rýchlejšie než donedávna, ale celý svet sa predsa akosi zrýchlil, no nie?
A teraz niekoľko návodov zástancov teórie indigových detí k tomu, ako s nimi zaobchádzať:
- prejavovať im bezpodmienečnú lásku napriek všetkým ich prejavom, alebo práve vďaka nim
- vyhnúť sa akejkoľvek manipulácii, či už negatívnej alebo „pozitívnej“
- rešpektovať ich samých, ich emočnú aj fyzickú citlivosť, psychické schopnosti
- viesť ich k samostatnosti, preniesť na nich adekvátnu zodpovednosť
- byť čestní, pravdiví a úprimní
- stáť vždy na ich strane
- často sa s nimi otvorene zhovárať
- zaviesť a dodržiavať v ich živote pravidelnosť
- jednať s nimi ako so seberovnými osobnosťami
- vyžadovať dodržiavanie dohôd a sami dohody dodržiavať
- dať im istú mieru rozhodovacích práv v rodine
- zadávať im zaujímavé úlohy a ciele
- vypočuť si ich názory na riešenie akýchkoľvek problémov
- podávať im adekvátne vysvetlenia
- prejavovať im vzájomnosť
- často sa ich nežne a s láskou dotýkať
- neposudzovať, neodsudzovať či bagatelizovať ich výroky alebo príbehy, ktoré pôsobia ako „z iného sveta“, vymykajú sa konvenčnému chápaniu sveta
- citlivo im stanoviť hranice, ktoré však musia mať pre ne opodstatnenie a svoju logiku atď.
Hm, všimli ste si to? Odlišujú sa menované zásady chovania k „zázračným deťom“ od tých, ktoré by sme mali dodržovať vo vzťahu k akýmkoľvek deťom? Určite nie. Byť vychovávaný podľa takýchto princípov si predsa nielen zaslúži každé dieťa, ale mali by sa nimi riadiť aj všetci rodičia, nielen tí, ktorí sú presvedčení o mimoriadnosti svojho potomstva. Pretože v skutočnosti sú všetky deti výnimočné a všetky môžu priniesť sebe, svojmu okoliu i celému svetu tie zmeny, ktoré sa pripisujú indigovým a ostatným „iným“. Keby sme sa v roli rodičov dôsledne držali vyššie uvedených pokynov, vari by celé ľudstvo prešlo obrovskou pozitívnou „transformáciou“ za jedno dve pokolenia ani nie tak zásluhou svojich odlišných potomkov, ale kvôli žiaducemu prístupu ku každučkému dieťaťu, ktoré uzrie svetlo našej modrej planéty.
Úskalia a pasce
Oproti minulosti sa v ostatnej dobe až neúmerne množia počty detí s rôznymi odchýlkami od tzv. „normálu“, diagnózami od porúch učenia cez poruchy pozornosti a rôzne typy disfunkcií (dislexia, disgrafia atď.) až po hyperaktivitu alebo poruchy osobnosti, ku ktorým patrí už zmienený autizmus a jeho miernejšia forma, Aspergrov syndróm. Mnohé z popísaných znakov indigových detí sa zhodujú s charakteristikami týchto diagnóz. Rodičia nezriedka podľahnú ilúzii jedinečnosti svojho dieťaťa a nepriznajú si, že by snáď mohlo javiť symptómy, ktorými by bolo vhodné sa dôkladnejšie zaoberať. Vystavujú tým svoje deti riziku zanedbania príznakov, ktoré sa niekedy dajú riešiť terapeutickou cestou. Prehnané zdôrazňovanie výnimočnosti môže viesť u týchto detí ku skreslenému vnímaniu reality a k pocitom neoprávnenej nadradenosti. Pre niektorých rodičov je jednoduchšie prijať teóriu o zvláštnosti svojho dieťaťa, prehliadať vývojové poruchy alebo poruchy učenia, než tieto poruchy vziať do úvahy a venovať deťom špeciálnu starostlivosť, vyžadujúcu veľmi veľa času, pozornosti, trpezlivosti, obetavosti i pochopenia a spolupracovať pritom s príslušnými odborníkmi. Je prirodzene obťažnejšie akceptovať skutočnosť, že máme doma potomka s problémami a lákavejšie podľahnúť pokušeniu zaradiť ho do skupiny nezvyčajných detí, a tým pádom sa stať tiež výnimočnými, „požehnanými“ rodičmi. V takom prípade je otázne, o koho blaho nám vlastne ide. Naozaj našich detí?