Príbehy Veľkej Arkány Tarotu

(na začiatok Školy Tarotu Zdarma tak trochu stredoveký príbeh kariet a ich archetypov tak trochu podobný Menu ruže, nie však tak trochu, ale oveľa otimistickejší...)

Pre niektorých záujemcov o prácu s tarotovými kartami, najmä pre tých, ktorí sú na začiatku svojej cesty poznávania duchovných dimenzií vlastného života práve cez toto médium, je niekedy ťažké pochopiť archetypálne aspekty jednotlivých kariet Veľkej arkány alebo ich jednoducho aplikovať na živé, či dokonca žijúce a reálne postavy. Príbehy, ktoré karty Tarotu rozprávajú, majú nekonečné množstvo podôb, ktoré sa menia v závislosti od mnohých činiteľov: od osobnosti a chápania človeka, ktorému sú "rozprávané", cez mnohoraké podoby vnímania a poznávania súvislostí Tarotu a nášho života, až po skutočnosť, v ktorej zistíme, že počet podôb a aspektov žiadne hranice a obmedzenia nemá...

Prečítajte si útržkovité fragmenty jedného z mnohých a možných, aj keď veľmi fiktívnych, tak trochu naivných a nie úplne z nášho bežného života vybraných príbehov. Napísala som ho pred viac ako pätnástimi rokmi, preto nesie stopy vtedajšieho môjho poznania a možno i života. Napriek tomu možno práve vám pomôže pochopiť aspoň jednu z kariet veľkého mystéria života nazývaného TAROT a aspoň jeden jej aspekt.

Při čítaní nezabúdajte, že podoba akéhokoľvek príbehu či podania tarotových symbolov a archetypov je vlastná len autorovi, a vy si ju môžete vytvoriť celkom podľa svojich osobných predstáv. Môžete a nemusíte súhlasiť ani s obsahom deja, ani s popisom jednotlivých postáv či priradení tarotových kariet jednotlivým aktérom uvádzaných príhod. Berte ho ako jednu z nespočetných možných variácií, kterých je vesmír preplnený až po svoj nedohliadnuteľný okraj. Voľba je len a len na vás...

Starý príbeh:

Fragmenty života v stredovekom kláštore

Zavrite na chvíľočku oči a predstavte si, ako sa potichu a nehlučne pohybujete po chodbách trochu tajomnej budovy s hrubými, chladnými múrmi zabraňujúcimi vniknúť dnu - a dostať sa von - čomukoľvek, čomu vniknúť dovnútra či dostať sa von nie je dopustené alebo prípustné. Všade je pokoj, ticho, prítmie. Občas počuť tlmený hlas kostolného zvonu alebo odriekanej spoločnej motlitby. Ste v kláštore a postupne odhaľujete jeho skryté a možno aj zvláštne tajomstvá...

Ako prvého na svojej mystickej tarotovej výprave nachádzate v jednej z odľahlejších ciel Pustovníka (karta č. IX.), v ktorej sám seba trýzni malým koženým bičíkom s kovovými guličkami na jeho koncoch. Neskôr sa v pokání vrhne pred oltár v kláštornej kaplnke. Po tri dni a tri noci leží bez jedla a vody, len vo vetchej spodnej košeli, doluznak s roztiahnutými rukami, v mrazivom chlade pred obrazom Božím.

Predstavený kláštora, Veľkňaz (karta č. V) ho sporadicky kontroluje: v jednej ruke husacie stehno a v druhej taktiež bič, známy z obrazov martýrov. Občas ním Pustovníka švihne po doráňanom chrbte vo chvíli, keď sa mu zdá, že rehoľník ním spravovaného kláštora povoľuje v prejavoch svojej zbožnosti.

Cisárovnú (karta č. III.) v rámci tohto príbehu a v jednom z jej mnohých aspektov zastupuje mierne obézna kláštorná kuchárka. Z času na čas si neodpustí - z potreby uvoľniť v sebe napätie vznikajúce zo života na takomto "svätom" mieste - nejakú tú oplzlú nadávku. Za posledné dva roky stihla predstaveného kláštora obdarovať tromi nemanželskými deťmi.

Veľkňažka (karta č. II.), cnostná a neprístupná abatyša blízkeho ženského kláštora, v ktorom mníšky prísne vychovávajú tri malé dcérky pani kuchárky, občas príde na návštevu. Sadne si so zahalenou tvárou za krytý ochoz kaplnky pri zamrežovanom okne a modlí sa. Tvári sa nezúčastnene a pri pohľade na askézou zmučené a v tej chvíli i sebamučené telo Pustovníka sa jej v mysli vynárajú svetské predstavy a vari i spomienky...

Cisár (karta č. IV.) je panovníkom územia, na ktorom kláštor stojí. Rešpektuje kláštornú reguľu a existenciu kláštora dovtedy, kým sa jestvovanie a chod rádu zhoduje s obsahom nariadení a zákonov, ktoré sám vydáva (rovnako ako mince platné na území ním ovládanej krajiny) a je v súlade s politickými potrebami jeho územia. Teda, prirodzene, predovšetkým s potrebami a záujmami vládcu samotného: hoci zemepánom územia môže byť aj takmer nemajetný šľachtic nižšieho rangu. A je tu ešte ďalšia podmienka: riadne a včas platená renta za prenájom pozemku.

Jeho manželka, dobrotivá, zbožná a najmä štedrá, je Hviezdou (karta č. XVII.) kláštora. Pri každej vhodnej príležitosti zahŕňa svoju obľúbenú ustanovizeň nielen priazňou a návštevami, ale i rôznymi darmi, často vo vysokej hodnote. Väčšinou bez vedomia svojho pána manžela. Neobdarúva však iba kláštor. Jej požehnanej starostlivosti sa tešia všetky sirotince, starobince a útulky v panstve jej muža.

Diabla (karta č. XV.) tohto príbehu stelesňuje chudobné, pôvabné a ničím nedotknuté mladé dievča z blízkej dediny, ktorého povinnosťou je nosiť vodu na skalnatý kláštorný kopec. Pohľad na jej svieže, rozkvitajúce vnady vyvoláva v podaktorých mníchoch (určite nie vo všetkých) s dlho potlačovanými prirodzenými biologickými potrebami rôzne chúťky. Preto si časom nájdu príčinu a nechajú úbohé stvorenie ukameňovať rozvášneným davom počas niektorej z náboženských procesií v márnej nádeji, že tak zapudia diabla, ktorým sa nechávajú sami pokúšať.

Bláznom (karta č. 0 a XXII.) sa stáva dojemne nevinný a čistý mladík, ktorý utečie od svojej bohatej rodiny vo vidine zmysluplne prežitého života venovaného vysokým duchovným ideálom. Na svojej strastiplnej ceste prenasledovaný rozzúreným otcom (ďalší a iný z aspektov karty č. IV., Cisár) a jeho nohsledskou svorkou (pes či iné na karte č. 0, Blázon zobrazované zviera) stretáva odlišnú podobu archetypu Pustovníka. V tomto prípade prostého, jednoduchého, pritom však vznešeného a veľmi múdreho starca, ktorý mladého muža dlho ukrýva vo svojej lesnej chalúpke a učí ho žiť a prežiť aj v tých najnúdznejších podmienkach. Nezištne mu odovzdáva vlastné bohaté znalosti o rastliních a ich liečivých účinkoch, o chode vesmírnych telies a ich významoch. Pričom považuje za podstatné vštepiť mu do pamäti, aké dôležité je aj na púti duše za svojím naplnením zachovať si radosť zo života terajšieho a cez ňu aj každodenné spojenie s tým, čo nielen oni dvaja v tomto príbehu nazývajú Bohom.

Keď Pustovníka zahalí závoj Smrti (karta č. XIII.) a odchádza na druhú stranu brehu bytia na tejto Zemi, prežíva mládenec obdobie zúfalstva a beznádeje.

Svedkom jeho duševnej trýzne, osamelosti, ťaživých snov a temných vízií je len Mesiac (karta č. XVIII.) na nočnej oblohe a skrotený a mierny starý vlk, nerozlučný druh zesnulého starého Pustovníka. Po období neznesiteľného trápenia a mučivej samoty sa mládenec rozhodne vstúpiť do nám už známeho kláštora. Prináša si doň so sebou svoje čisté srdce a vrúcne presvedčenie o správnosti cesty, ktorú si zvolil. Stáva sa však svedkom kameňovania nosičky vody a pokúsi sa ju zachrániť. Rozohnený dav a rozhorčení mnísi ho takmer tiež takmer ukameňujú. V poslednej chvíli však zasiahne Hviezda, vládarova pani. Uľúti sa jej už na pohľad nevinného - a v neposlednom rade i šumného - mládenca a vezme ho pod svoje ochranné krídla. Sama nemá žiadnych potomkov, čo je možno jeden z viacerých dôvodov jej zbožnosti a láskavosti.

Mládenec sa uprostred noci vytratí za múry opevneného komplexu kláštora a rozradostnený zisťuje, že dievčina je síce veľmi doráňaná, dokrvavená a na okraji svojich síl, ale ešte žije. Potajomky ju prenesie do svojej bývalej pustovne, v ktorej strávil toľko času z múdrym Pustovníkom. Často ju tam chodí navštevovať a ošetruje ju. Už nie je Bláznom, stáva sa dospelejším. Stráca síce mnoho zo svojích naivných ilúzií, ale tým, že jej zachráni život všetkými možnými prostriedkami, ktoré má k dispozícii (i za pomoci vedomostí, ktoré medzičasom získal), sa z neho stáva Mág (karta č. I.).

Jeho dobrodejka, panovníkova ušľachtilá žena, mu hradí náklady štúdia a pobytu v kláštore, aby sa mohol plne venovať získavaniu nových a nových znalostí či zdokonaľovaniu už tých nadobudnutých. Inak by totiž musel zbytočne strácať čas vykonávaním rôznych rehoľných povinností. V kláštore neskôr nachádza ďalšieho svojho učiteľa, miestneho ránhojiča a bylinkára a súčasne celkom iný aspekt Veľkňaza. Neváha mládencovi odovzdávať svoje nevyčerpateľné skúsenosti, keď v ňom spoznáva svojho najvhodnejšieho nástupcu. Postupne získava náš hrdina postavenia ošetrovateľa, ktorý opatruje všetkých chorých či inak bezmocných obyvateľov nielen kláštora, lež i jeho širokého okolia. V jeho srdci sa však čosi pomaly pohýňa, hýbe, mrví. Duševné muky a rozpory so sebou samým sú čoraz nástojčivejšie.

Sila (karta č. VIII.) mladosti a života v ňom zápasia s ideálmi cnosti, čistoty a nepoškvrnenej mravnosti. Bezúhonný vzťah k mladej dievčine sa mení postupne na hlbokú ľúbosť, až sa z nich veľmi nesmelo a s pokorou pred nepremožiteľnou silou lásky stávajú Milenci (karta č. VI.).

Nakoniec mladý človek po búrlivej zvade s predstaveným kláštora a navyše po trochu nepríjemnom rozhovore s Vládkyňou (prejavený aspekt karty č. III., Cisárovná) odchádza na skromnom Voze (karta č. VII.) naplnenom len pracovnými nástrojmi a s horlivým nadšením do sveta, o ktorom sa takmer nič ešte nestihol naučiť. Berie so sebou svoju milenku, pre ktorú by nezmeniť miesto pobytu a zostať v blízkosti kláštora znamenalo istú záhubu (iný aspekt karty č. XIII.).

Koleso osudu (karta č. X.) sa však prudko nezvrtlo len pre párik Zamilovaných (ešte stále karta č. VI.), lež i pre celý kláštor. Panovník - aj tak už rozhnevaný niektorými praktikami rehoľníkov a ich predstaveného - sa rozhodne na mieste, kde budova kláštora stojí, vybudovať svoje nové sídlo a rehoľníkov vysťahovať. Nie je to však až také jednoduché: nesmie a nechce si pohnevať ani svetskú ani cirkevnú vrchnosť.

 Dochádza k zdĺhavému súdnemu procesu, v ktorom Spravodlivosť (karta č. 11) zohráva síce na prvý pohľad veľmi malú úlohu, ale ak sa pozrieme na všetko, čo sa na tomto mieste odohrávalo po dlhé roky, desaťročia, ba možno stáročia... Kým však spor vôbec dospeje k vyriešeniu, na relatívne malom území vládcu nastane zemetrasenie, zrútia sa obranné Veže (karta č. 16) kláštorného múru a ako následok pohromy vzápätí vypukne ešte aj hlad, choroby a nakoniec i mor.

Smrť (ešte raz karta č. XIII.) si vyberá svoju daň bez výberu. Ako jedna z prvých umiera zemepánova dobrosrdečná žena, ktorá sa obetavo starala o chorých v mocnárstve svojho manžela (v tomto prípade sa prejavil v jej postave ďalší aspekt karty č. II., Veľkňažka).

Epidémia je školou i poučením pre takmer všetkých aktérov príbehu. Mnohým sa ich svet, jeho chápanie, ponímanie a prežívanie rúca podobne jako predtým Veže kláštora.

Sú nútení prehodnotiť svoje konanie i svoj doterajší život. Asi tak, ako náš stratený mládenec, ktorého kdesi celkom inde, v inej malej ríši, nechali bezradné a sfanatizované obete hladomoru hompáľať sa v lese na konári ako Viselca (karta č. XII.). Nedokázal totiž svojimi nezvyklými a pre chápanie prostého ľudu príliš pokrokovými a novodobými metódami vyliečiť jedného z nich. Jeho milovaná ho však akoby na oplátku zachráni pred istou smrťou. On však medzitým vo vynútenom čase rozjímania počas zotavovania sa z uštedrených rán získava iný pohľad na svoju životnú púť. Pochopí, že útek ani únik nie sú riešením a spolu so svoju družkou sa vracajú do "svojho domova".

Stáva sa ústrednou postavou diania, ktoré ako Slnko (karta č. XIX) náhle sa objavujúce po dlhom období búrok a nečasu prináša novú nádej. Mladý, lepšie povedané teraz už zrelý muž sa stará o nemocných a bezmocných, ranených a zúbožených obyvateľov. Nájde si čas aj na tíšenie trýznivej bolesti srdca svojho panovníka, akoby tým chcel splatiť veľkodušnosť jeho pre tneto svet pozemský už stratenej milovanej manželky.

V obetavej práci nachádza zmysel svojho života, naplnenie jeho svetskej i duchovnej dimenzie vo vzájomnej a dokonalej Harmónii (karta č. XIV.).

Predstavený kláštora poznáva v znameniach postihujúcich kláštor i ľud žijúci v jeho blízkosti ukazovatele vlastného scestného putovania a ako kajúcni pútnik odchádza do Svätej Zeme pre rozhrešenie a hľadať spásu svojej duše (vyššia rovina karty Voz č. VII.).

Posledný súd (karta č. XX.) v spore medzi vladykom a kláštorom končí tak trochu neočakávane: vyššia vrchnosť rozhodne na tomto mieste síce neponechať kláštor, ale nepripúšťa ani postavenie svetskej vládnej budovy. Z komplexu sa stáva špitál pre chudobných, ktorého vedúcou osobnosťou sa stáva náš starý známy, ktorého sme stretli na počiatku jeho cesty ako Blázna.

Mocipán už ani netrvá na stavbe svojho sídla, bolesťou zo straty svojej manželky akoby zmenil svoj postoj. Dokonca bez toho, aby sa stal doslova Viselcom (karta č. VII. v inej zo svojich mnohých polôh) v pravom zmysle tohto slova. Na záver je z neho najväčší dobrodinec a mecenáš novej nemocnice. Akoby cez neho a v ňom pôsobilo Zmŕtvychvstanie (tiež karta č. XX.) jeho vrele milovanej spoluvládkyne.

Svet (karta č. XXI.) jeho zeme sa premieňa, získava iné rozmery a kvalitu. A celý príbeh môže začať odznovu...

Judita Peschlová, článok z roku 1999 ako časť pôvodne zamýšľanej knihy o Tarotovej regresnej terapii

 

Kontaktujte nás